Coocoo

            Pach dezinfekčných prostriedkov, hlasné výkriky na nemocničnej chodbe. Zamýšľam sa nad tým, prečo sú tu vôbec zamrežované okná. Naozaj sa veľmi nudím, keď ma zaujímajú takéto hlúposti. Ale neviem prestať s analýzou a tak moje myšlienky blúdia kade-tade.

            „Možno sa už niekto pokúsil vyskočiť z okna. Ale prečo by skákal z tretieho poschodia? Hm, nemyslím si, že by sa zabil, nie je to až tak vysoko. Ale na druhej strane, chodník je dosť tvrdý na to, aby niekto mohol ujsť bez zranenia...“, mrmlala som si popod nos.  To som nemala robiť, pretože som zobudila svoju spolubývajúcu, čo som teda vôbec nemala v pláne.

            Volali nás na lieky. Konečne, pretože som bola hore už od piatej. Snívali sa mi zlé sny, veď komu by aj nie, v takomto otrasnom prostredí. Dúfam, že už odtiaľto čoskoro vypadnem. Ale to musím pribrať ešte minimálne štyri kilá, čo sa mi asi tak skoro nepodarí. Jedlo, ktoré tu podávajú, je oveľa horšie ako domáce, čo je síce celkom logické. Ale pacientom s mojou diagnózou by mohli variť aj lepšie. Snáď len nečakajú, že budem jesť tento humus, keď som doma nejedla ani najlepšie pochúťky. Ale takéto výhovorky mi pri raňajkách neprejdú, takže do seba budem musieť napchať aspoň jeden krajec chleba. A možno vypijem aj trošku mlieka. Ešte uvidím...

„Liekyyyyyyyy!!!“, zareve sestrička už asi po tretí raz z pootvorených dverí . Začína sa ďalší deň mojej liečby. Aj tak neverím, že sa dostanem späť domov. Je to ako bludný kruh...kedy sa to skončí?