Coocoo

Jedného dňa som sa prebudila a rozospatými očami som sa dívala okolo seba. Prišla som k strašnému záveru – nieto že je moja izba malá a neuprataná, ale nesie v sebe akýsi smutný, unudený a chladný nádych. Často mi ľudia vravia: „Kaja, nebuď ako ľadová kráľovná“ – ja asi skutočne neviem prejavovať city. Ale že sa to odzrkadlí aj v mojom príbytku? Tomu by som neuverila, keby som to nebola zažila na vlastnej koži. Nikdy som vlastne nemala chlapca, ktorému by som vyznávala lásku, ani raz som nikomu neposlala valentínsky pozdrav či zaľúbený list, ani som len nesnívala o dotykoch alebo bozkoch. Platonická láska ma tiež akosi obišla, steny mojej izby nepokryl žiadny plagát či obrázok milovanej filmovej hviezdy alebo svalnatého športovca. Roky plynuli a obdobie môjho dospievania ubehlo ako voda. Ani som sa nenazdala a mala som v ruke maturitné vysvedčenie. Keďže moje sny sa nespájali s ďalším štúdiom, rozhodla som sa pracovať. Našla som si miesto ako asistentka v cestovnej kancelárii. Keďže som nemala priateľa, ostala som bývať s rodičmi. Nijako im to neprekážalo, boli radi, veď som ich jediné dieťa. Takže som mala aj vlastnú izbu a všetko pohodlie, každý deň teplá strava, telka, ale aj dostatok súkromia. Kamarátky mohli od závisti puknúť. Ale ja som si v to ráno uvedomila, že mi to nestačí. Takýto prázdny, citovo vyprahnutý život ma ubíja. Zatiaľ mi však na um neprišlo nič, čo by ho mohlo zázračným spôsobom obrátiť o stoosemdesiat stupňov. Nebola som ten typ dievčaťa, ktoré chodí na diskotéky alebo do barov, zvodne klipká očkami a pretŕča sa v krátkej sukničke pred skupinkami dychtivých chlapcov alebo mužov. Nič mi nechýbalo, ale aj napriek tomu som zrazu pocítila akúsi prázdnotu. Netrpela som nedostatkom spoločenského vyžitia, s priateľkami som niekedy po práci zašla na kávu, zacvičiť si, na prechádzku do parku alebo len tak porozprávať sa, poklebetiť, také klasické babské rečičky.

Avšak tento deň bol iný. Slnečné lúče sa predierali cez žalúzie a ja som vnímala tú krásu jarného dňa. Mala som voľno, šéf nám dal mimoriadnu dovolenku, keďže sme pracovali aj medzi sviatkami. Ako som tak rozmýšľala nad pochmúrnym vzhľadom mojej izby, zazvonil telefón. Vôbec sa mi nechcelo vstať a keď som sa odhodlala premôcť svoju lenivosť, zvonenie ustalo – a o chvíľku som už začula mamu, ako ticho rozpráva: „Ešte spí, včera prišla veľmi unavená, ale ak je to niečo dôležité, zobudím ju. Alebo necháte odkaz?“

To ma popudilo a vyliezla som z postele. Šmahom ruky som otvorila dvere, ktoré sa až odrazili od skrine, chúďatko mamka úplne zdúpnela. Sekundu vystrašene stála, potom mi bez slova podala slúchadlo. Mierne som ju potľapkala po ramene a šepla som: „Dobré ráno, prepáč mi, nechcela som ťa naplašiť.“

V telefóne sa ozval ženský hlas. Nevedela som, komu patrí, ale našťastie dáma na druhom konci zjavne pochopila moje rozpaky a predstavila sa ako Kamila - sociálna pracovníčka Onkologického ústavu, ktorý sídli neďaleko nás. Nechápavo, možno až trošku neslušne som sa spýtala, odkiaľ má moje číslo. Avšak slečna Kamila bola až príliš aktívna, takže som polovicu jej monológu nestihla sledovať. Jediné, čo som ako-tak pochopila, bolo to, že ma pozývajú na akési stretnutie v ich občianskom združení. malo sa konať v ten deň o jedenástej. „Prečo nie“, povedala som si. Čo ma nezabije, to ma posilní. A možno je to nejaké znamenie osudu. Tak som Kamile povedala, že prídem. Dohodli sme sa na podrobnostiach a pri rozlúčke sme si rovno potykali. Veď to dievča nemohlo mať viac ako dvadsať rokov.

            Po výdatných raňajkách a chutnej instantnej káve (nenávidím kofeín) som sa šla pripraviť. Nemala som ani poňatia, čo ma na onom stretnutí čaká, navyše som sa zabudla Kamily spýtať, o čom sa vôbec bude hovoriť. Rozhodla som sa pre jednoduché zvonové nohavice, v ktorých sa cítim maximálne pohodlne, a tričko. Navliekla som si tmavý sveter, predsa nechcem byť nápadná, a pobrala som sa, už sa blížila jedenásta hodina.

            Na miesto som dorazila načas. Pri dverách som uvidela mladé dievča útlej postavy, s vľúdnym výrazom na tvári. Hneď som si pomyslela, že je to určite Kamila, a nemýlila som sa. Privítala ma so širokým úsmevom, podala mi akýsi letáčik a usadila ma k okrúhlemu stolu, pri ktorom sa už živo rozprávali ďalší mladí ľudia. Nebolo nás síce veľa, ale zato vrava bola hlasná a živá. Zapojila som sa do debaty a spolustolovníci ma nadšene prijali medzi seba. Začali mi ochotne vysvetľovať, o akú akciu ide. Projekt mal názov „Smiech – cesta ku zdraviu“ a okrem neziskových organizácii a združení bol podporovaný dokonca aj Ministerstvom zdravotníctva. Základná myšlienka zahŕňala dôležitosť optimistického zmýšľaniu a viery vo vyzdravenie pacientov s onkologickými ochoreniami rôzneho druhu. Idea sa mi hneď zapáčila, ale stále som akosi nechápala, čo môžem pre túto vec urobiť. Nakoniec som dostala vysvetlenie aj k tejto záležitosti. Mojou úlohou by bolo obliecť si kostým šaša a chodiť za deťmi na klinike. Priznám sa, už som o podobných projektoch počula, ale nevedela som si predstaviť, že by som niečo také dokázala aj ja. Už len preto, že som mala strach z mojej reakcie, z môjho pohľadu na tieto deti. Viem, že netúžia po ľútosti, a bála som sa, že by som im nič iné nedokázala ponúknuť. Zaspätkovala som. Zrazu som zatúžila opustiť miestnosť. Stále som sa od nikoho nedozvedela, odkiaľ mali na mňa kontakt, ale bolo mi trápne pátrať po tom. Kamila pobadala moju neistotu a zmätok, podišla ku mne a chlácholivo ma chytila za rameno. To stačilo na to, aby som nadobudla odvahu. Dohodli sme sa, že v sobotu ráno prídem a pôjdem sa s ňou pozrieť, ako takáto akcia prebieha.

            Keď nadišiel deň D, bola som veľmi nervózna. V sobotu nadránom sa mi snívali strašidelné sny, a tak som bola mojím podvedomím prinútená vstať skôr. Rodičom som pripravila raňajky, uložila som si mierny neporiadok v izbe, poliala som kvety a umyla kúpeľňu. Dosť neobvyklé počiny, pretože cez víkendy zväčša nevstávam pred desiatou a dobrovoľne sa do domácich prác nepustím. Naši ešte spali, keď som odchádzala. Miešala sa vo mne zvedavosť, zmätok a strach. Ešte som nemala byť sama aktérkou, avšak už len pozorovania som sa nesmierne bála. Keď som prišla na dohodnuté miesto, Kamila tam ešte nebola. A tak som si obzerala okolie. Bolo teplo, zeleň sa už prebúdzala, konečne prišla jar. Všade okolo boli zasadené kvety, či už v črepníkoch alebo v zemi, veľa stromov a lavičky. Potešilo ma, že neboli príliš zničené, ale predsa len - vandali nemajú úctu pred ničím, a tak boli niektoré poškodené. Okolo mňa chodili ľudia, najprv som si ich nevšímala, ale keď som už obhliadla okolie, venovala som sa prieskumu okoloidúcich. Boli to zväčša ľudia, ktorí šli na vyšetrenie (aspoň som to odhadla podľa rôznych pokrývok hláv a zamyslených, poblednutých tvárí) alebo návštevy. Druhá skupina sa vyznačovala opuchnutými červenými očami, pozeraním sa do zeme a zadumaným zjavom. Bola som na vážkach, bála som sa, že to nezvládnem. Kamila meškala päť minút, ale mne to nevadilo. Aspoň som mohla premýšľať. Keď sa objavila, vošli sme do budovy a ja som zacítila taký zvláštny pocit v žalúdku. Počula som o takzvanom pachu smrti, ale len ťažko som vtedy vedela pochopiť, aké to je zacítiť ho. Teraz som vnímala všetkými pórmi svojho tela ten smútok, hnev, rezignáciu a strach všetkých ťažko chorých pacientov.

            Vstúpili sme do šatne pre zamestnancov a Kamila si obliekla svoj kostým. Nervozita sa vo mne stupňovala, začala som sa potiť a ruky sa mi triasli. Cítila som, že to pre mňa bude veľká skúška. Keď sme vošli na oddelenie, takmer som sa povracala od strachu. Našťastie som sa ovládla. Do očí mi vbehli slzy, keď som uvidela asi štvorročné dievčatko, bez jediného vlásku na malej hlavičke, s infúziou, ktorú si ťahalo za sebou. Keď nás zbadalo, z hrdla sa mu vydral neidentifikovateľný výkrik. Zrazu akoby na povel sa všetky deti zhŕkli na chodbe. Pribehol ku mne malý modrooký chlapček so šatkou na hlave a usmial sa na mňa bezzubými ústočkami. Zrazu som pocítila nával emócii, pritúlila som si chlapca k ramenu a on sa šťastne usmieval. Jedna zblúdilá slza sa mi skotúľala po líci. Myslím, že som našla to, čo som hľadala.